Prečo chodíme do školy?

Prečo chodíme do školy, keď skoro všetko, čo sa naučím, časom zabudnem? To sa pýta asi skoro každý žiak. Keď sme boli ešte deti, tak sa nám ešte chcelo učiť. Ale čím viac rastieme, tým sa viac flákame a sme lenivejší. Prečo je to tak?

Aj niekedy dávno v minulosti, keď Mária Terézia zaviedla povinnú školskú dochádzku, chodili žiaci do škôl asi radšej ako my a mali to ešte oveľa ťažšie ako v súčasnosti. Od skorého rána museli trčať v školských laviciach a hneď, ako sa vrátili zo školy, museli ešte pomáhať rodičom na poli, s dobytkom a v domácnosti. Večer ich ešte čakalo učenie pri sviečkach.
A čo robíme my, ak sa vrátime zo školy? Hneď hodíme školskú tašku do kúta, aby sme ju nemali na očiach, sadneme si za počítač alebo k televízii. Niekedy sa dokonca pozabudneme aj naobedovať, len aby sme si mohli dopisovať s kamarátmi na internete.

Niektorí žiaci si myslia, že by nám bohato stačilo naučiť sa len písať, čítať a počítať. Ale čo by sme dosiahli v živote s takými vedomosťami? Aby sme mali dobrú prácu, potrebujeme aj vedomosti, nielen talent a ambície.
Tak potom prečo niektorých žiakov už škola nezaujíma ako predtým? Je ich cieľom nezáujmu byť úspešným? Čo ich potom zaujíma, ak nie škola? Tieto otázky a mnohé iné si kladie možno každý učiteľ. A spoň tí, ktorým záleží na žiakoch. Odpovede sa ťažko hľadajú. Žiak sa oveľa radšej učí to, čo ho zaujíma. Nebude tým dôvodom nezáujmu o štúdium neustály stres učiteľov i žiakov?  A z čoho stres? Z nepomeru rozsahu učiva a času na jeho zvládnutie? Z nedostatku času na tvorivosť na oboch stranách - na strane učiteľa i žiaka?
Každý človek je jedinečný a výnimočný tvor a má vlastné záujmy a ciele. Takže, akú si ja osobne dám odpoveď na otázku:„Prečo chodím do školy?” Aby som sa naučila postaraťsa  sama o seba, keď budem dospelá, ale aj naučila sa samostatne žiť. Predsa aj to nás v škole učia.

Najviac samozrejme, sa teším vždy na prázdniny. Konečne budem mať pokoj od učiteľov, učiva, ale hlavne od predmetov, ktoré ma ani trocha neuchvacujú a nie ešte zaujímajú. Ale aj tak sa musím na ne pripravovať. Hovorím si:„Na svete sú predsa aj dôležitejšie veci ako škola.”
Ale predsa sú tu obavy z budúcnosti, napríklad: čo bude ďalej, keď skončím strednú školu?  Podarí sa mi úspešne zmaturovať? Dostanem sa aj na vysokú školu? Ačo bude potom nasledovať? Stačí si povedať, že sa budem  tým zaoberať až keď to príde? Nie. Práve obavy o budúcnosť nás zaženú ku knihám a k povinnostiam. Aspoň poniektorých z nás. Láska, neláska. Musíme.

Andrea Halaganová, 4. C